V ANTARKTÍDE

            Kráčal som sám rozbahneným pobrežím Antarktídy, rukami som odháňal útočiace vtáky, ktoré mi – ako v nejakom hororovom filme – nalietavali do tváre. Cítil som sa úplne vyčerpaný. S prichádzajúcim večerom sa navyše dvíhala víchrica a ja som musel kráčať vpred takmer po štyroch. Jedol som málo – šetril som zásoby - lebo som nevedel, kedy počasie dovolí môjmu priateľovi a spoločníkovi vrátiť sa ku mne. Lebo plachetnicu, ktorá mala byť pre nás pripravená na „pláži tuleňov“, niekto ukradol a on sa musel v malom kajaku preplaviť na českú základňu a zabezpečiť ďalšiu.
            Vrátil sa našťastie už o dva dni. Usadli sme k obedu, ale opäť sa zdvihla veterná búrka, ktorá našu plachetnicu odniesla do diaľky, i keď bola ukotvená a zaťažená množstvom obrovských kameňov. Keď som videl svojho spoločníka, ako nasadal do kajaku, aby v rozbúrených vlnách pádloval za stratenou plachetnicou, vykríkol som naňho: „Čo si zošalel? Čo chceš prísť o život!“ A on zakričal ku mne: „Poď so mnou!“
            Asi po dvoch hodinách usilovného pádlovania vo veternej búrke a vo vysokých vlnách sa nám podarilo plachetnicu dostihnúť, oboplávať ju a nasadnúť do nej. Naštartovali sme ju a proti víchrici, v ľadových vlnách, ktoré nás skrz-naskrz premočili, sme obe lode dostali späť k brehu. Priateľ mi prezradil, že v priebehu štrnástich pobytov v Antarktíde iba dvakrát prežil tak nebezpečnú situáciu. On vedel, že ak by sme plachetnicu nedostihli alebo nenaštartovali, nemali by sme šancu za tohto počasia v kajaku dostať sa živí naspäť.
            Keď sme si trochu vydýchli, slúžil som na pobreží svoju prvú „antarktickú omšu“, zrejme jedinú, ktorá sa v tom dni slúžila na celom tomto kontinente, väčšom ako Európa. Vložil som do nej prosbu za všetkých, ktorí za túžbu preskúmať tajomstvá tejto divokej zeme zaplatili životom.
            Večer som sa odobral do svojej „pustovne“, dreveného domčeka veľkosti kôlne. Bol som pochopiteľne unavený, ale nemohol som zaspať. A tak som hľadel z okna a premýšľal. Bolo obdobie antarktického leta, kedy slnko prakticky nezapadá. Iba okolo polnoci sa silno zošerí, aby sa obloha za dve až tri hodiny opäť rozjasnila. Táto zem je obdivuhodne krásna a čistá. Nielenže nie je známe, že by na celom antarktickom kontinente niekedy človek úmyselne zabil človeka, ale i zvieratá tu väčšinou pristupujú k človeku s akousi odzbrojujúcou dôverou a zvedavosťou.
            Premýšľal som o tom, čo hovorí jedno staré príslovie - že more učí modlitbe. Áno, v tých hodinách, kedy sme boli v pažeráku smrti, som sa skutočne neustále modlil – inak, ako kedykoľvek predtým. Viem si predstaviť – ako to potvrdzuje prazvláštna duchovná skúsenosť - že keď ide človeku „o kožu“, rýchlo si spomenie na Boha, i keby ho predtým nepotreboval či odmietal.
            Keď som sa neskôr snažil rozpamätať, ako som sa v tých chvíľach modlil, uvedomil som si, že to nebola len úpenlivá prosba o našu záchranu. Veď tam na mori boli dokonca i okamihy, kedy som si skoro prial, aby to vyčerpávajúce pádlovanie a celkové napätie konečne skončilo. Ale potom tieto myšlienky zas vystriedalo akési vedomie, že toto predsa nie je a nemôže byť koniec, že môj príbeh má svoje pokračovanie a ja to nesmiem vzdať. Vtedy sa stalo niečo ťažko opísateľné: s ohromnou úľavou som prežil pocit, že môj život nie je v mojej réžii, že moja sila prežiť a vytrvať vychádza z omnoho hlbšieho zdroja ako je moje ja – moje svaly, nervy, myšlienky. Ja som sa tomuto Zdroju úplne odovzdal, odovzdal som mu svoje kormidlo – a pocítil som úžasný príliv sily. Áno, bola v tom istá rezignácia, ale nie v zmysle upadnutia do pasivity, skôr som pocítil oslobodenie od akéhokoľvek brzdiaceho a znervózňujúceho strachu o seba a o svoj fyzický život.
            Existujú medzné situácie, kedy človek narazí na hranice svojich možností, a ak nechce rezignovať, „prepne na Boha“ a odovzdá mu všetko. Možno predtým veľakrát predniesol vo svojich modlitbách zbožné slová „Bože, odovzdávam sa ti, zverujem ti svoj život...“ V hraničných momentoch to však vyznáva nielen s dobrým úmyslom, ale vtedy to z neho vyšľahne spontánne ako iskra, bez mnohých slov a veľkých úvah. Je to niečo ako nádych človeka, ktorý sa topí či dusí.
            Tvárou v tvár takémuto zážitku sa „neveriaci“ môže stať veriacim a ten, kto sa už predtým počítal k „veriacim“, môže až vtedy pochopiť, aký je rozdiel medzi vierou, ktorú žil a vierou prebudenou a živou.
            To, že si človek – aspoň na istú chvíľu - po takom zážitku začne vážiť život ako nesamozrejmý dar a že má veľmi silnú potrebu poďakovať – nielen za akt záchrany, ale za život vôbec - to skutočne sa nedá vyjadriť plnšie ako jazykom viery. Človek sám cíti, že slová „o šťastí“ či „náhode“ nie sú tie pravé.
            Keď som si po tejto udalosti otvoril Písmo, mnohé texty mi boli omnoho bližšie a  „farebnejšie“. Udivovalo ma, koľko je Biblii textov o vode. Hlavne v Žalmoch. S pohnutím som ďalej čítal o tom, ako Pán vyslobodil Noema z prívalu vôd, ako Boží ľud prešiel morom pri východe z egyptského otroctva, ako Ján ponáral ľudí do vôd Jordánu, ako sa Otcov hlas ozval vtedy, keď jeho Syn zostúpil do týchto vôd. Ako sa loďka s apoštolmi zalievala vlnami pri búrke, zatiaľčo Ježiš vzadu spal. Spomenul som si na komentár svätého Augustína k tomuto textu: „sú situácie, kedy naším životom otriasajú búrky a vlny, prebuďme vtedy v sebe Krista, dajme precitnúť našej ospalej viere!“
            Iste, nemusíme cestovať do Antarktídy a plaviť sa v jej rozbúrených moriach, aby sme zažili chvíle, kedy prahneme po záchrane, ktorá leží mimo dosahu našich síl. Tých situácií, kedy môžeme zahliadnuť život ako vzácny dar, existuje v našom živote nespočetné množstvo.

                                                             (zdroj: Tomáš Halík: Co je bez chvění, není pevné)